Povesť o víle Dudinke

Keď rímske légie prekročili Dunaj a dostali sa až k brehom rieky Hron, dal rímsky vojvodca Aquilla Aquillius postaviť svoj tábor na území neďaleko dnešných Dudiniec. Tu mu okrem jeho verných vojakov robili spoločnosť aj jeho manželka a syn, zdroj neprestajnej otcovej radosti a pýchy.


Jednej teplej letnej noci dopadol na tvár spiaceho chlapca strieborný mesačný lúč. Chlapec sa niekoľkokrát nepokojne pomrvil, napokon ticho nečujne vstal a bez toho, aby otvoril oči, námesačný vyšiel zo stanu. Sotva sa nohami ľahučko dotýkal zeme, priťahovaný tajomnou silou mesiaca.


Vojvodca Aquillius mal tej noci nepokojný spánok. Ťaživé sny nadránom ho prebudili skôr ako obyčajne. Prekvapene zistil, že posteľ jeho syna je prázdna a ihneď dal biť na poplach. V prvej chvíli sa nazdal, že mu syna v noci uniesli nepriateľskí vojaci. Vtom však svoj pohľad upriamil na obzor a v rannom svite zbadal blednúci mesiac v splne. „Mesiac ho vytiahol! Je námesačný, presne ako jeho matka...“, pomyslel si Aquillius.

A vydal rozkaz, aby jeho légie prehľadali celé okolie, husté lesy aj húštiny. Neďaleko tábora, na úpätí jedného kopca, sa čudne kúdolili zapáchajúce pary z teplých prameňov. Tam sa vydal sám vojvodca Aquillius. Medzi vysokým rákosím objavil kruhovité žriedla, v ktorých ustavične bublala neobyčajná voda. Márne blúdil a triasol sa strachom, čo ak sa synček v niektorom prameni utopil.

Keď už strácal všetku nádej, tu z čista - jasna ozval sa zvonivý ženský hlas, ale nikoho nevidel: „Stoj, Aquillius! Vidím, že veľmi trpíš. Viem, stratil sa ti jediný syn, dedič tvojho bohatstva a slávy...“ Vtom sa z najbližšieho prameňa vyvalil oblak pary, a keď sa rozplynul, stála pred ním v dúhovom šate víla.

„Kto si? A kde je môj syn?“, pýtal sa víly prekvapený vojvodca. „Zaveď ma k nemu a ja ti zložím k nohám všetko svoje bohatstvo!“

„Som víla Dudinka - patrónka týchto prameňov. Nepotrebujem tvoje bohatstvo. Ale ak mi ihneď odprisaháš, že prepustíš na slobodu všetkých tvojich zajatcov, moje verné deti tohto kraja, zachrániš život svojho syna!“

Aquillius neváhal a dal víle svoj sľub. Tá ho zaviedla k drobným jazierkam s mŕtvou hrdzavou vodou. Na brehu jedného z nich ležal bez známok života stratený vojvodov syn. Zúfalý otec klesol k nehybnému telu. Trasúcimi sa rukami odopäl svoj drahocenný meč a položil ho víle k nohám. „Tento meč je znakom mojej moci. Doteraz mi ho neodňal ani najsilnejší protivník. Teraz ho skladám k tvojim nohám ako dôkaz, že splním tvoju žiadosť.“ Nato víla vykročila k jazierku, načrela do krehkých dlaní hrdzavej vody, ktorá sa vzápätí premenila na nebovomodrú, pristúpila k chlapcovi a pokropila mu tvár. V tej chvíli chlapec otvoril oči.

„Otec! Mal som prekrásny sen – o tom, ako navracať ľudom zdravie a radosť...My dvaja to máme vykonať!“ Hrdému vojvodcovi vstúpili do očí slzy. A tieto slzy spôsobili, že krásna víla uverila Aquillovmu sľubu, mávla rukou a premenila všetku vodu v jazierku na blankytne modrú. Odvtedy už voda v jazierkach a okolitých prameňoch nebola mŕtvou, ale naopak živou liečivou vodou, navracajúcou ľuďom stratené zdravie...

Projekty mesta Dudince